Rozhovor s Petrou Fábikovou a Luciou Máhrikovou

Bývalé študentky, Petra Fábiková a Lucia Máhriková, nedávno pribudli do učiteľského zboru GBZA. V krátkom rozhovore sme sa ich opýtali niekoľko otázok.

Aká bola vaša cesta k učiteľstvu?

Peťa: Veľmi náhodná. Keď som sa po roku štúdia v Anglicku vrátila do Bratislavy, posledné tri roky na vysokej škole som strávila výučbou v rôznych jazykových školách. Pochopila som, že ma po pracovnej stránke neuveriteľne baví kontakt s ľuďmi. Moji najmladší žiaci mali 4 roky a najstarší študenti boli v preddôchodkovom veku.

Lucka: Ja som učiteľkou nikdy byť nechcela, celý svoj život som sa tomu bránila a prehlasovala som, že je to podradné povolanie. Myslela som si, že to zvládne robiť každý a že ja, ako „elita GBZA“ (smiech), by som mala robiť nejaké vznešenejšie povolanie ako napr. byť doktorkou. Ako som ale dospievala, tak sa môj pohľad na toto povolanie začal meniť. Stretávala som stále viac bravúrnych učiteľov, ktorí ma presvedčili, že učiteľské remeslo je náročné a nie každý ho zvládne. Najviac ma ovplyvnila pani docentka Solárová z Ostravskej Univerzity, kde som študovala. Tá žena hovorila o chémii s takým nadšením, že ma dokázala nadchnúť pre učiteľstvo. Pochopila som, že študenti potrebujú presne takých učiteľov, ako je ona. Rozhodla som sa teda, že učiť s nadšením bude nie len moje povolanie, ale aj poslanie.

Aký štýl učenia preferujete?

Lucka: Osobne preferujem skupinové vyučovanie. Vidí sa mi, že takýmto spôsobom sa študenti viac naučia a navyše získajú dobré pracovné návyky. Hodina je podľa mňa dobrá vtedy, keď sú viac aktívni študenti ako ja. Vyžaduje si to síce viac prípravy dopredu, ale výsledok vždy stojí zato. Naši študenti sú neskutočne kreatívni!

Peťa: Ako začínajúca učiteľka angličtiny som dostala super radu: Meraj si čas! Min. 80% vyučovacej hodiny majú hovoriť žiaci, max. 20% ty. Nemerala som, pretože som nestíhala, ale najväčší dôraz kladiem na speaking students.

Na čo sa do práce najviac tešíte?

Peťa: Na školu, kolegov, študentov, super nápady, ktorými ma dennodenne kolegovia a študenti  prekvapujú, na to, že sa niečo nové v tomto podnetnom prostredí naučím a zažijem, a na bagetu z bufetu.

Lucka: Na experimenty. Ak v nejaký deň nemám naplánovaný experiment, tak sa mi ani nechce vstať z postele (smiech). Ono, o samotné experimenty mi nejde, skôr je to tá radosť študentov, ktorá je návyková.  Ako učiteľku ma napĺňa, keď moja práca dáva študentom zmysel, a pri experimentoch je to najviac cítiť. Inak, ešte ani raz som nepovedala idem „do práce“, asi neviem nazvať prácou to, čo ma baví, vždy idem len „do školy“.

Obe ste bývalé študentky, čo sa podľa vás v škole najviac zmenilo odkedy ste tu študovali?

Lucka: Podľa mňa je to atmosféra, ktorá sa zmenila. Možno je to iné z pohľadu učiteľky, ale keď som tu bola študentka, tešila som sa na deň, kedy zmaturujem. Pamätám si, ako som prišla na návštevu po prvom mesiaci vysokej školy a vtedajší piataci sa pýtali na moje pocity. Povedala som im vtedy, že je to neopísateľný pocit slobody a pokoja. Fakt, žiť život s vedomím, že zajtra nedostanem guľu z neohlásenej bleskovky z chémie bol omnoho pokojnejší (smiech). Zdalo sa mi, že tu vtedy panoval veľký tlak na úspech, ktorý bral radosť zo štúdia. Atmosféra dnes je ale iná. Stále je to náročné štúdium, to sa nezmenilo, ale čosi vo vzduchu je pokojnejšie, priateľskejšie, príjemnejšie. Študenti dnes už nie sú meno v zozname, za ktoré škola dostane peniaze, ale majú pre školu veľkú hodnotu.  Škola má o nich záujem, majú k dispozícii školskú psychologičku, sú vypočutí, vnímaní. To je veľmi cítiť.

Peťa: Zlepšilo sa laboratórne a technické vybavenie školy. Svet sa digitalizuje, je to prirodzené, pohodlné a prejavuje sa to vo všetkých sférach našich životov.

Čo sa naopak vôbec nezmenilo?

Peťa: Študentská angažovanosť, kvalitní učitelia a celková priateľská atmosféra. Naši študenti sa zapájajú do množstva domácich i zahraničných umeleckých, ekologických, spoločenských, vedeckých a politických aktivít, mám pocit, že to tak vždy bolo, že učitelia vždy robili maximum pre to, aby podporili svojich študentov vo vzdelávaní sa aj mimo tried a to je to podstatné – „zažiť“ školu. A k tej atmosfére, teraz to síce zažívam z druhej strany, ale stále je to rovnaké –  hodiny sú priateľské a uvoľnené.

Lucka: U mňa sú to pravidelné  nočné mory pred klasifikačnou poradou (smiech). V januári sa mi vždy sníva, že nemám dosť známok z dejepisu a musím ísť odpovedať. Moji spolužiaci sa takých snov asi dávno zbavili, ale ja sa po chodbách našej školy prechádzam každý deň a tiež pravidelne stretávam dotyčného dejepisára. Ale teraz vážne. Napríklad sa nezmenil kontakt so zahraničím. Škola má stále dôraz na výmeny a spoluprácu v programe Europrojekt, a to je super.

Čo by ste odkázali záujemcom o štúdium na GBZA?

Lucka: Že štúdium na GBZA je nepremárnených 5 rokov. Ak chcú čas na strednej škole využiť naplno, potom nech si vyberú takú strednú školu, ktorá pre nich bude výzvou. GBZA tento aspekt výzvy rozhodne má. A ešte im chcem odkázať, že sa na nich teším na francúzskej chémii.

Peťa: Aby využili všetky možnosti, ktoré GBZA ponúka. Či to bude jazykový pobyt v zahraničí, možnosť postaviť sa na divadelnédosky alebo adrenalín vo forme ohňa v rukách, závisí len od nich.