Súťažné práce Junior Internet

Súťažné práce Junior Internet v kategórii Text. Kategória je určená pre autorov, ktorí radi píšu.

Téma pre rok 2023: Ako prežijem túto dobu?

Erika Vráblová:

Ako na horskej dráhe…

Zo začiatku sa ošívam. Mala som problém nájsť čistý papier a funkčné pero. Keď ich konečne nájdem, sadnem si za stôl a rozmýšľam ako začať. Ako napísať list človeku, ktorého ani nepoznám? Veď nepíšem listy ani ľuďom, ktorých poznám, nieto nejakému cudziemu.  Ale Ela spomínala, že sa mu dá dôverovať, a Ele sa dá dôverovať, teda aspoň myslím. Zoberiem pero do ruky a neisto sa pustím do písania.

Milý Ezra!

                Na začiatok musím povedať, že Tvoje meno…ehm… nikdy som také meno ešte nepočula a ani nevidela. Ani neviem, kto si alebo čo robíš, ale istá osoba mi povedala, že Ti môžem napísať všetko, čo cítim,a nebudeš ma súdiť. Vypočuješ ma a to teraz potrebujem. Napriek tomu, že sa nepoznáme, všetky mená, ak sa tu náhodou nejaké vyskytnú, sú vymyslené. Mám až príliš veľkú paranoju, aby som uviedla pravé mená. Pozorne počúvaj, pretože si prvý, ktorému sa s tým zverujem.

                Mám pocit, že dnešný svet je ako na horskej dráhe, alebo lepšie povedané,  je nezastaviteľným vlakom, ktorý sa valí plnou parou vpred,  konkrétne smerom  do záhuby. Rútime sa strmými zákrutami a chýba nám len málo, aby sme sa vykoľajili. Nie sme pripravení na  vykoľajenie. Nedokážeme sa zmieriť ani s tými najmenšími zmenami, ako by sme sa dokázali zmieriť s takýmto niečím? Odpoveď radšej  počuť nechcem.

                Celá situácia, ktorá sa odohrávala  posledných päť rokov, z nás vytvorila sebeckých ľudí, ktorí hľadia predovšetkým na seba. Dalo by sa povedať, že sme znecitliveli k ostatným. Dívame sa na nich zhora a myslíme si, že my sme niečo lepšie. Omyl. Obrovský omyl, ktorý až bije do očí. Aj tak skončíme všetci v tej istej zemi. Budú nás obhrýzať rovnaké červy, len na iných miestach.

                Prišiel COVID-19, opatrenia, očkovania a s nimi rozdiely medzi ľuďmi. Začalo sa „skupinkovať“. Niekto mal nejaké presvedčenie a ak iný s tým nesúhlasil, začal proti nemu brojiť. Koľké rodiny sa kvôli tomu pohádali a doteraz sa nebavia? A teraz vojna….ten istý princíp. „Sme na seba ako divé psy,“ povedala by moja starká a nebola by ďaleko od pravdy. Keby sme mohli, navzájom sa dohryzieme.

                Napriek tomu, ako všade rozprávajú o technologickom  pokroku a našej inteligencii, nik sa nezaoberá tým, aký je náš emocionálny kvocient . Žiadny pokrok v tejto sfére nenastal. Hrabeme len pre seba a nehľadíme pritom na ľudí, ktorí tie veci možno naozaj potrebujú. Snažíme sa čo najviac vynikať, pritom zabúdame na to, ako ubližujeme ostatným. Najhoršie na tom je, že sa navzájom nerešpektujeme. Koľko ľudí zomrelo len preto, že niekto mal iný názor alebo žil iným životným štýlom a nezapadal do štandardu? Nehovorím len o tom útoku v Bratislave – hovorím o všetkých prejavoch nenávisti, s ktorými sa dennodenne stretávame.

                Pripadá mi, že dospelí ľudia sú v tom ešte horší ako my mladí. Akoby sa báli nových vecí, ktorým sme my otvorení a radi by sme ich privítali. Oni snívajú o tom, že sa budú mať lepšie. My sa chceme mať lepšie, nielen o tom snívať. Hľadáme cesty ako to dosiahnuť. Nie vždy nám to vyjde, nie vždy je to legálne, nie vždy to za to stojí. Nechceme len snívať so zatvorenými očami alebo chodiť s ružovými okuliarmi na nose. Chceme premeniť sny na realitu, aby sa každý mohol mať lepšie a necítil sa neprijato.

                Mnohokrát si ľudia neuvedomujú, ako sa pandémia zachovala k nám, mladým dospievajúcim ľuďom, ktorých sa snažila zakonzervovať  vo vlastných domoch a udusiť v nás  mladý oheň radosti. Odtrhla nás od seba a aby zakryla svoje omyly, spojila nás cez internet, aby nikto nič nepovedal. Pre niektorých to bola nočná mora, byť zatvorený s ľuďmi, pre ktorých častokrát nechceli byť a neboli doma. Zatvorila možnosti, ktoré mali ľudia predtým otvorené.

Závislosť od mobilu, internetu, hrania hier, to sú len malé problémy  našej generácie. Hoci sa hovorí o negatívnych  vplyvoch sociálnych sietí a internetu, nikto naozaj nerozoberá, ako hlboko to ovplyvňuje našu psychiku. Sme závislí od týchto vecí, pretože nám rýchlo poskytujú chýbajúci dopamín. Podľa mňa však sociálne siete nie sú riešením. Áno, spoja ma s ľuďmi, s ktorými si chcem písať, ale za akú cenu? Za cenu pocitu menejcennosti, pocitu zlyhania, úzkosti či depresie? Stojí to za to? Nie, nestojí, ale nedokážeme si inak pomôcť. Je to začarovaný kruh.

Práve mi pípla správa na mobile. Aká irónia. Píšem o negatívnych vplyvoch sociálnych sietí a príde mi správa. Cítim nutkanie odpísať. Nutkanie je veľmi silné, a neviem, čo mám robiť. Vypnem mobil a hodím ho cez celú izbu na posteľ. Keby Shakespeare žil v tejto dobe, známa Hamletova otázka by znela: „Odpísať či neodpísať?“ a nie „Byť či nebyť?“, zasmejem sa sama pre seba.

Ani som sa nenazdala a celý papier je zapísaný. Kedy som naposledy takto dlho písala? A nie, nemyslím teraz správu na mobile. Je to  dávno, že si sama nedokážem spomenúť. Svoj rukopis som tak dlho nevidela, že ma prekvapí ako „zoškaredelo“. „Píšeš ako kocúr,“ povedala by mama, keby ho videla. „Ďalší  negatívny dopad pandémie…“ poviem si pre seba, otočím papier na druhú stranu a pokračujem v písaní. Aj škaredé písanie musím predsa spomenúť.

                Aby som nezabudla, ďalší negatívny dopad pandémie je to, že píšeme, akoby sme prvý raz držali v ruke pero. A sa podobá na O a niekedy je celé slovo iba vlnovka, ktorú nedokážeme po sebe ani prečítať. Ale to sa vstrebe, rovnako ako všetko, čo sa deje. Vstrebe sa to rovnako ako voda, ktorá sa pomedzi štrbiny chodníka dostane do pôdy.

                Zdá sa mi, že sme zabudli žiť a občas iba prežívame. Áno viem, že sme strojcami vlastného šťastia, doteraz si pamätám, ako to bolo v učebnici slovenčiny na základnej, ale niekedy je to veľmi ťažké. Tým, že sme boli tak dlho zatvorení doma, nie sme pripravení na niektoré životné situácie. 2-3 roky človeka dokážu rýchlo zmeniť, a to hlavne mladých.

Istým spôsobom sme boli obratí o roky mladosti. Ani sme sa nenazdali a stojíme na prahu dospelosti s nulovými základmi. Nie sme na ňu pripravení. A nikto sa nás na to ani len nesnaží pripraviť. Chcú od nás, aby sme sa správali ako dospelí, ale veľakrát sa k nám správajú ako k deťom. Požadujú od nás tak veľa, a pritom nie vždy robia niečo, aby nám pomohli. Nie som jediná, ktorá to tak vníma. Drahý Ezra, ako to vnímaš ty? 

„Ľudia vôbec nie sú zlí, len ľudstvo je príšerné,“ spieva IMT Smile, ale  čoraz menej som o tom presvedčená. Žijeme v premnoženom svete a napriek tomu sa mnohí cítime tak…akoby…sme tu vlastne…ani nepatrili. Možno ani nepatríme, ktovie. Je to taký divný druh samoty, ktorý  obaľuje dušu a núti cítiť sa….ako nečlovek.

Povzdychnem si. Ako teraz pokračovať? Píšem dobre? Prečíta si to vôbec? Odpíše? Od nervozity mi zovrie žalúdok. Nervózne začnem klepkať nohou o zem a hlavu si opriem  o dlaň. Mám už ukončiť list?  Zrazu sa rozrazia dvere na izbe a nemusím sa ani otáčať, aby som videla, kto prišiel.

„Poď pomôcť, aj tak nič nerobíš, len si na mobile,“ povie mama. Obzriem sa na ňu.

„Prídem o chvíľu, musím niečo dopísať,“ poviem a svoj pohľad obrátim späť na papier. Teraz prerušila moju, aj tak slabú, myšlienkovú niť. Lenivo krúžim perom nad papierom tak, aby som ho zbytočne nepopísala.

„A čo píšeš?“ spýta sa ma zvedavo. Nechcem jej povedať pravdu. Nemôžem jej predsa povedať, že píšem nejakému  chlapovi, ktorého ani nepoznám? Čo mám povedať?

„Úlohu!“ vyhŕknem bez premýšľania. V hlave sa tľapnem po čele. A teraz si musím ešte viac vymýšľať ako doteraz. „Potrebujeme do školy napísať nejaký list na slovenčinu, dostali sme úlohu, tak ju robím,“ poviem a tvárim sa, že niečo úpenlivo píšem, aj keď sú to iba čarbanice na okraji papiera.

„Tak potom, keď to dopíšeš, príď do kuchyne! Bude oslava, tak treba nachystať šalát a rezne, chlebíčky. Prídu aj z Čiech, tak sa musíme pripraviť!“ povie mama  a zatvorí dvere. Počujem, ako kričí na brata, aby jej šiel pomôcť, keďže ja teraz nemôžem. Pustím sa opäť do písania, aby mi tu znovu niekto nevletel. Cítim, že mám ešte čo povedať a kým mám taký pocit, musím to zo seba dostať, lebo ak nie, vyčítala by som si to neskôr.

                Ak sa náhodou pýtaš, prečo sa o tom nemôžem porozprávať s niekým iným,  dôvody sú jednoduché. Myslia si, že si vymýšľam alebo to, že to nie je až také vážne, ako si myslím. Keby som doma povedala, že by som chcela ísť ku psychológovi, povedali by mi, aby som zbytočne nevymýšľala, pretože sa predsa nemôžem cítiť až tak zle. Ľudia by sa mali viac o tom rozprávať, hlavne v školách. Ubezpečiť mladých, že to, čo cítia, je dôležité a mali by o tom hovoriť.  Mali by sme znormalizovať debatu o našich problémoch.

 Ďalší dôvod, prečo sa o tom nerozprávam, je, že si myslím, že by ma nikto nepočúval alebo že  by mi povedal, že som príliš depresívna a nemám toľko myslieť.  Neviem, či by na to niekto tak reagoval, ale cítim to tak.  Ako som spomínala, žijeme v premnoženom svete, ale cítime sa osamelejší ako kedykoľvek predtým. Táto doba je veľmi krutá a rýchla, takto by som ju opísala, keby ma niekto zastavil na ulici a pýtal sa na môj názor.

                A nakoniec… píšem Ti aj kvôli tomu, že samotné Tvoje meno znamená pomoc. A to potrebujem. Potrebuje  to ale aj každý jeden človek, celá spoločnosť, na to, aby sa znovu spojili nitky medzi ľuďmi. Aby sa opäť z nás stali ľudia a aby sme prestali byť  sebeckými ignorantmi, akými sme teraz.

S pozdravom a žiadosťou o vypočutie

Nadia 

Poskladám list a vložím ho do obálky. „Ezra Talmiz ….“ poviem si jeho meno a píšem adresu. Pozriem sa na čas, sú 2 hodiny  poobede, nedeľa . Pošta je určite zatvorená, pošlem to zajtra po ceste zo školy. Bojím sa. Bolo to správne?  Nebolo? Strach mi obalí žalúdok. Mám poslať ten list? Nemám? Toľko pochybností. Ak ho nepošlem, budem to ľutovať. Zhlboka sa nadýchnem a zalepím obálku. Vhodím si ju do tašky medzi zdrapy papierov, ktoré majú pripomínať zošity. Teraz už len nezabudnúť poslať ho.

Vyjdem  z izby  do kuchyne, kde je roboty ako na kostole. „Potrebujete ešte pomôcť s….?“ Ani nestihnem dohovoriť celú vetu a už hneď ku mne letí misa so strúhankou. „Tu máš, som dohodnutý hrať s kamošmi, už pätnásť minút meškám,“ povie brat a uteká do izby.  „Akoby kamaráti nemohli počkať, zatiaľ čo rezne na nikoho nepočkajú,“ zašomre si mama.

Pousmejem sa a pomyslím si svoje. Aj v takýchto drobnostiach sa ukazuje to, ako rozdielne vnímame svet.

Táto práca je prihlásená do súťaže Junior Internet http://www.juniorinternet.sk v kategórii JuniorTEXT.“