Výmenný pobyt s Lycée Saint-Jude, Armentières 1. časť – november 2017, Armentières

,, Keď niekto ide do Nord-Pas-de-Calais, plače vždy dvakrát: Prvý krát, keď prichádza, druhý krát, keď tam musí všetko zanechať a odísť.

 

Pravdivosť týchto slov sme si uvedomili až počas cesty späť domov, na Slovensko…

Na začiatku nám však nebolo všetko jedno. Po príchode do Armentières, keď náš autobus zaparkoval pred Lycée Saint-Jude a my sme uvideli obrovskú skupinu ľudí, ktorí na nás nedočkavo čakali, sme boli rozhodnutí stráviť noc v autobuse. Ovládla nás nervozita, no napriek tomu sme sa vybrali zoznámiť s korešpondentmi, bez batožiny, až kým na nás Aldrick so smiechom nezakričal: ,,A kufre neberiete?“

Celý pobyt sa niesol v podobnom zábavnom duchu. Myslím, že z väčšiny z nás strach opadol počas prvého večera stráveného v našich nových rodinách. Pomaly sme si zvykli na fakt, že tu svitá až po ôsmej, že sa všetci medzi sebou zdravia ,,bisous“, že brána školy sa zatvára s prvým zvonením a máte smolu ak prídete neskoro, že večera začala mnohokrát neskoro večer aj, že množstvo jedla, ktoré večer vo Francúzsku zjedia, je príliš veľké pre naše žalúdky. Niektoré zvyky nás neprestali prekvapovať. Napríklad pre nás zostalo záhadou, prečo počas bežných daždivých dní, ktoré v tomto regióne prevládajú, nosia všetci plátené tenisky a členkové ponožky. Francúzski študenti spoznali Slováka skôr podľa oblečenia ako podla slovenčiny, pre nich veľmi náročného jazyka. Pre nás boli zimné topánky, dva svetre, bunda, šál a rukavice povinnou výbavou napriek pocitu, že vyzeráme ako Eskimáci.

Všetkými týmito bizarnosťami nás sprevádzali vždy veselí francúzski kamaráti, ktorých sme mali možnosť spoznať. Bez nich by naša cesta za poznaním nemala zmysel. Mali sme možnosť zdokonaliť sa vo francúzštine, objaviť nové miesta, kultúru aj odlišný školský systém. Keď niekedy znova zavítame do  Armentières, určite sa nestratíme. V neďalekom Lille by sme dokázali robiť prehliadky pre turistov s názvom Tour-de-Lille. Stali sa z nás odborníci na vianočné trhy. Úprimne povedané, vianočné trhy aj v malých mestách vo Francúzsku sa môžu rovnať vychýreným trhom v Prahe, či vo Viedni. Taktiež si môžeme povedať: ,,Boli sme aj v Kanade!“ Teda, iba na území vo Francúzsku patriacom Kanade, ale to je iba malý rozdiel. Avšak náš týždenný pobyt nebol iba spoznávacím zájazdom. Už mesiac pred odchodom sme sa pripravovali na výklad vo forme prezentácií. Našou hlavnou témou bola prvá svetová vojna a prírodné podmienky oblasti Nord-Pas-de-Calais. Tam sme potom navštívili aj množstvo pamätníkov, vojenských cintorínov a zákopov. V posledný deň sme odchádzali naozaj smutní, no povzbudzovala nás myšlienka, že dobrodružstvo sa ešte nekončí a bude pokračovať v apríli, keď sa Francúzi prídu pozrieť na Slovensko.

A kto by považoval túto výpoveď za subjektívnu, môže sa presvedčiť o jej pravdivosti na základe ďalších svedectiev.

Aďa: ,,Moja korešpondentka ma naučila vstávať na prvý budík a vystreliť z postele ako strela!“

Lujza: ,,Po neuveriteľnom týždni, počas ktorého som zistila, že francúzština reálne existuje a dokonca existujú ľudia, ktorí ju používajú, sa mi veru naozaj odchádzalo ťažko.“

Timea: ,,Strávili sme super týždeň s ešte lepšími ľuďmi a ako bonus sme pri tom využili francúzštinu. Najviac sa mi páčil výlet do Lille s mojou korešpondentkou a tunajšie vianočné trhy“

Na záver jedno obrovské ĎAKUJEM našim skvelým profesorom, ktorý nás brali ako seberovných, dôverovali nám, zaujímali sa o to ako sa máme, povzbudili nás, keď bolo treba a všetko prežívali spolu s nami. Ďakujeme, pani profesorka Pospěchová a pán profesor Berquin!

 

Text: Sandra Papánková, 3.F

Foto: Izabela Jagnešáková, 3.G

Pridaj komentár