Bez popcornu v Dome umenia Fatra

Hore háj, dolu háj,

dolu hájom chodník.

Môj otec bol dobrý,

ja musím byť zbojník.

Jeden z titulkov najstaršieho slovenského filmu Jánošík. Potom, čo tento unikátny umelecký projekt očaril divákov na hudobných festivaloch vo Varšave a Prahe, mohli sme si ho 26. marca v Dome umenia Fatra vychutnať aj my, študenti 1., 2. a 4. ročníka GBZA a ich učitelia. Spojenie nemého filmu, ikonického príbehu o slovenskom národnom hrdinovi a vážnej hudby vyvolávalo zmiešané očakávania. Pochybnosti však rýchlo pominuli po prvých čierno – bielych scénach nečakane sviežeho filmu a hlavne po prvých tónoch strhujúcej hudby pod taktovkou dirigenta ŠKO Vladimíra Martinku.

Film bol natočený za americké doláre slovenských krajanov, režírovaný bratmi Siakeľovcami, v hlavnej úlohe s českým hercom Theodorom Pištěkom. Od jeho premiéry v Grand Bio Universum (dnešný Dom umenia Fatra) v Žiline uplynulo neuveriteľných 102 rokov. Tento vtedajší kasový trhák, v 1. ČSR zarobil 19 miliónov korún, dostal zaslúžený lifting v Slovenskom filmovom ústave v roku 1975, ale jeho skutočné znovuzrodenie nastalo až po sto rokoch. Živou vodou sa stala hudba, zložená talentovaným skladateľom a huslistom Stanislavom Paluchom a hraná naživo Štátnym komorným orchestrom a súborom Bashavel počas premietania filmu.

Jánošík z roku 1921 neoplýva farbou, efektmi ani trikmi, zbojnícky kapitán je trochu pristatný, Anička mala strach z kamery a tyranskí zemepáni sú ešte sympatickejší ako zloduchovia z Pokladu na striebornom jazere. V spojení s očarujúcou hudbou má však svoje nostalgické, chaplinovské čaro, potenciál zanechať v každom úsmev na perách a v duši. Aj bez popcornu.

Martina Díriová