Pozerám na energicky hlásiace sa ruky do ďalšieho ročníka

Keď vydavateľstvo Absynt usporiadalo súťaž v interpretácii reportážnych kníh, nedalo mi nezamýšľať sa, čo má tento ich krok znamenať. Veď koľkí mladí študenti sa už len vo svojom voľnom čase zaujímajú o reportážnu literatúru? A koľkí z nich ju aj čítajú? Veď je známe, že knihy sa u Slovákov netešia veľkej čítanosti a nieto ešte kúpe.

A predsa sa na javisku objavujú húževnatí gymnazisti a presviedčajú publikum, že práve tá kniha, ktorú oni prečítali ich zaujala najviac. Niečo v ich prejave sa ma snaží intenzívne prinútiť porozumieť, prečo práve príbeh tohto reportéra v nich zanechal takú obrovskú stopu. Je to preto, lebo sám zozbieral všetky fakty? Alebo preto, lebo si nič nevymýšľal? Neprikrášľoval? Ani neuberal?

Andrej Bán, autor jednej zo súťažných kníh, vyslovil veľmi zaujímavú myšlienku: „Človeka nikdy nemožno ľudsky ponižovať.” Nájsť si čas na komunikáciu s ľuďmi a vypočuť ich je základ pre to, aby sme objavili ich hodnotu. Víťazka Čitateľskej ceny Absynt Dorota Kresáňová túto úvahu potvrdzuje: Aj keď bol násilník nepochybne beštiou, čím viac som sa dozvedala o podmienkach v akých vyrastal, tým viac som s ním začínala súcitiť.”

Pozerám na energicky hlásiace sa ruky do ďalšieho ročníka a zrazu chápem, že sú to práve hĺbka a hodnovernosť, ktoré robia tento žáner taký príťažlivý.

Timea Funtíková, GSF

 

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

You must be logged in Log in »

%d blogerom sa páči toto: