VÝMENA S FRANCÚZSKOU ŠKOLOU LYCÉ ST. JUDE – 2. ČASŤ

Druhá časť našej výmeny s našimi francúzskymi kamarátmi, ktorá sa uskutočnila vďaka programu Erasmus+, začala v dosť netradičnom čase, a síce o 11 večer 29. marca. Všetci sme nervózne postávali pred školou, a keď autobus konečne prišiel, napätie vo vzduchu sa dalo skoro krájať. Každému z nás behali po rozume myšlienky typu: ,,Čo ak sa za uplynulé 4 mesiace niečo zmenilo a nenájdeme spoločnú reč? Bude sa im tu páčiť? Hádam ešte viem po francúzsky…” Tieto pochybnosti sa ale rozplynuli v momente, kedy sme uvideli našich ,,correspondants” s ich úsmevmi, pravda, unavenými (ale kto by nebol, po asi 4 prestupoch na vlak v rozličných štátoch), ale zato pripravenými spoznávať Slovensko. Nasledovalo množstvo bisous, bozkov na líca,  a objatí, pričom rodičia už nedočkavo postávali bokom, vediac, že ich rola na nasledujúci týždeň bude neplatená taxislužba. ( Pravidlo číslo jedna: meškanie zakázané!)

V nedeľu sme mali celý deň na to, aby sa Francúzi naplno aklimatizovali s rodinami, prostredím a celkovou atmosférou a, pravdaže, bola to skvelá doba na schytanie zopár kultúrnych šokov. Niektorí strávili toto voľno doma, v okolí, niekto na turistike, obede alebo kúpeľoch v Rajeckých Tepliciach, mnohí si utužili (nielen) francúzsko-slovenské vzťahy pri hre bowlingu a Laser Game.

V pondelok ráno sme sa znova zišli pred školou a vydali sa preskúmavať Žilinu. Prešli sme výstavu v Považskej galérii, historické centrum a v neúprosnom mrholení sme pretrpeli trištvrtehodinový presun do Budatínskeho zámku, kde sme si vyskúšali základy drotárstva, pričom, budeme úprimní, väčšina z nás sa potešila skôr vyhriatej miestnosti ako tejto tvorivej aktivite, ktorá nie je nič pre netrpezlivých.

Utorok sa niesol v znamení spoznávania typickej slovenskej architektúry v Čičmanoch, na všeobecné prekvapenie sme skončili už o pol druhej, ale náš deň ešte zďaleka neskončil, večer bola pripravená párty v škole, ktorú sme si všetci naplno užili.

Stredajšia cesta do kaštieľa Svätý Anton a následne do Banskej Štiavnice bola poriadnou skúškou trpezlivosti, no nakoniec sa vyplatila, objavili sme nový kút Slovenska a rozchod po tomto historickom mestečku nám vykúzlil úsmev na tvári, keďže kvôli zlému počasiu sme sa po uplynulé tri dni netvárili ktovieako nadšene.

Kto nadával počas dvojhodinovej cesty autobusom smerom do stredu Slovenska, štvrtkový výlet do Bratislavy mu musel prísť ako hotový armagedon. Francúzi neboli jediní očarení, keď na nás pri Bratislavskom hrade vykuklo slnko, mali sme pocit, že ho vidíme hádam po sto rokoch. Prechádzka cez záhrady hradu a úzke uličky by isto podnietila fantáziu nejedného romantika, no rada do budúcna: nepíšte do programu, kedy a kde sa bude konať rozchod, lebo naše mysle boli zaujaté len jednou vecou: ,, Koľko toho stihnem nakúpiť za tie dve hodiny?” No ale ešte pred nákupnou horúčkou sme prešli galériou Danubiana pri brehu Dunaja, kde mal snáď každý pocit, že sa nachádza niekde pri mori. Obdivovali sme nezvyčajné umelecké diela, nasávali atmosféru tohto neobvyklého miesta, až kým sme znovu nenastúpili do autobusov, tentokrát smer Eurovea. Tieto dve hodiny by sa dali opísať ako nový diel Nákupných maniačok, hoci Francúzi skončili hlavne so zásobami jedla, ktoré vydržia hádam aj rok. Po pár stresujúcich minútach a vyvolávaniu strateným spolužiakom sme predsa len mohli vyraziť domov, vyčerpaní, ale plní nových skúseností, hoci to by sa nedalo povedať o našich peňaženkách a bankových kontách.

Večer poslední zábudlivci dorábali projekty, či už o architektúre, zátišiach alebo biblickom obraze a nikto si nechcel priznať, že zajtra je ten obávaný posledný deň, po ktorom sa rozhodne, či priateľstvá vytvorené a spevnené dvoma únavnými týždňami naozaj prekonajú aj diaľkovú bariéru.

Ráno sme prikvitli do školy s ťažkými taškami, kuframi a ruksakmi, naplnenými slovenskými sladkosťami, vínom a suvenírmi. Prezentovali sme záverečné projekty, každý jeden zožal úspech a ešte nikdy sme sa necítili tak prepojení, aj napriek rozličným kultúram. Presne o dvanástej bol pristavený autobus, ale nikto tam nechcel nastúpiť, najskôr sme sa poriadne vyobjímali, vybozkávali, padlo nespočetne veľa slov na rozlúčku a aj tí najchladnejší si tajne utierali slzy. Mávanie nemalo konca, posielali sa vzdušné bozky, robili sme všetko pre to, aby sme si tu našu druhú rodinu ( áno, pre mnohých sú ako noví súrodenci 🙂 čo najdlhšie udržali, dospelo to do bodu, kedy niektorí vyjednávali, či nemôžu odísť s Francúzmi, však ide víkend a do pondelka sú naspäť…

Po necelom mesiaci vidno, aké vzťahy ostali zachované, aké nie, ale v každom z nás ostal ten zmysel pre pochopenie tých dvoch ( nie až tak) rozdielnych štýlov života, čo je v konečnom dôsledku cieľ tejto výmeny, splnený na 110%.

Janka Fojtíková, 3.F