SME SI ROVNÍ?

Dňa 4.12.2024 sme absolvovali exkurziu do väznice v Sučanoch. Ako každý rok 20 z nás nasadlo do autobusu a započali sme cestu smerom na východ.

Pred príchodom sme mali rôzne pocity, niektorí sme sa nesmierne tešili, iní mali rešpekt alebo boli zrútení z vety: „Telefóny si nechajte v autobuse.“ Každopádne, autobus zastal a pred nami sa vynorila obrovská budova ohraničená drôtmi. Nakráčali sme pred masívnu bránu a v napätí sme čakali, ako sa otvorí, ale v tom sme začuli iba malé hrdzavo vŕzgajúce dvere. Cez kontrolu sme prešli, našťastie, všetci, hoci musím podotknúť, že pri otázke: „Drogy, alkohol, cigarety máte?“ som nebola jediná zaskočená, ktorej odpoveď: „Nie,“ sprevádzalo trápne a veľmi nepresvedčivé ticho.

Jeden z pedagógov (nebojte, ani my sme netušili, že vo väznici pedagógovia jestvujú) nás následne zaviedol do budovy ženského ústavu na výkon trestu odňatia slobody (nech to aspoň raz napíšem korektne). Vyzeralo to ako vestibul typickej slovenskej školy. Rozložili sme si veci na našu „kreatívnu hodinku“, ktorú sme strávili s odsúdenými. Dámy si medzi nás posadali  a začali sme sa rozprávať. Zistili sme mnoho zaujímavých informácií, napríklad jedenkrát do týždňa si môžu ísť nakúpiť potraviny a hygienické potreby do bufetu, čas vypĺňajú nielen prácou, ale vyrábajú prekrásne kreatívne veci, napríklad plyšové hračky, ktoré posielajú do rôznych pomocných organizácií pre deti. Plakali sme, smiali sa, rozoberali aj politiku, jednoducho, ako normálni ľudia vonku, na slobode.  Hanka si dokonca vytvorila tak silné puto s jednou z odsúdených, že prvá vec, ktorú nám povedala po odchode odsúdených na svoje izby, bola: „Baby! Ja mám novú adoptívnu babku!“

Po príchode chalanov (ktorí vyhrali 27:11 vo futbalovom zápase s odsúdenými, gratulujeme!) sme mali rýchly tour po dámskej väznici. Treba poznamenať, že dámy mali dokonca aj jedáleň a v areáli sa nachádzala aj telocvičňa. Napokon sme sa presunuli do priestorov pánskej väznice, ktorá pravdupovediac vyzerala trošku menej ako škola a viac ako väznica. Vnútri sme spoznali odsúdeného Daniela, ktorý nám prerozprával svoj životný príbeh. Bol odsúdený za drogy a mali sme aj čas sa ho spýtať rôzne otázky ohľadom jeho budúcich plánov, života vo väzení alebo, čo bude robiť  po prepustení na slobodu.

Týmto príjemným rozhovorom sme skončili našu exkurziu do Sučian. Exkurzia nám ukázala tváre príbehov, ktoré každý deň nemáme šancu spoznať. Ďakujeme za možnosť stráviť tento deň veľmi náučnou formou a budúci rok sa snáď vidíme znova.

Shanti Maglione, III.G

Dňa 4.12. mali futbalisti z GBZA zápas spojený s prehliadkou Ústavu na výkon trestu odňatia slobody pre mladistvých v Sučanoch. Chalani o 12:00 vyrazili zo Žiliny a o krátko pred 13:00 sa dostavili do väznice. V zápase sme vďaka pánovi Benikovskému odohrali viacero „polčasov“ a po hanbe spred dvoch rokov sme napriek neuveriteľnej a neúnavnej obetavosti súperov dominovali. Na konci sme si spravili spoločnú fotku a popodávali si ruky.

Čakal nás posledný bod programu, beseda s odsúdeným. Stretli sme sa s ním v spoločenskej miestnosti, usadili sme sa a rozhovor začal. Odsúdený sa volal Daniel, mal 28 rokov a bol zo Žiliny. Pôsobil veľmi pokojne a boli sme prekvapení, keď nám povedal, že sedí už niekoľkýkrát a to za opakované užívanie a distribúciu drog. Už mal pred sebou iba pár rokov, a tak nám opísal život za mrežami. Po tých rokoch toho mal naozaj dosť.

Rozprával, ako sa to dá prežiť, že majú veľa voľnosti, dokonca aj bufet a televíziu. Po väčšine však rozprával o svojom bujnom dospievaní a ceste k tvrdým drogám a pre všetkých z toho plynie veľké ponaučenie – je to beh na krátku trať a aj jeho cesta, tak ako ako jeho známych, opakované viedla do cely. Nakoniec nám povedal, že prvá vec, ktorú urobí po uplynutí trestu, bude odchod do zahraničia. Túžil po rodine a normálnom živote. Ja som mu kládol otázky, na ktoré som nedostal celkom jasnú odpoveď: Čo je preňho normálny život? Sú preňho drogy navždy minulosťou? To bol koniec našej výpravy.

Unavení sme si posadali do autobusu a okolo piatej sme odchádzali zo Sučian. Pre mňa osobne to bol veľmi silný zážitok, pretože si neviem predstaviť život za mrežami. Ostatní chalani boli tiež nadšení a ja verím, že sa budú v hojnom počte uchádzať o miesto v tíme aj budúce roky.

Jozef Samul, IV.G