Z Ferrolu až do Santiago de Compostela po svojich!

V momente, ako nám minulý rok prišla správa na edupage ohľadom Svätojakubskej púte v Španielsku, 18 žiakov už netrpezlivo čakalo na obdržanie prihlášky s perami v rukách. Všetky emócie na nás doľahli postupne a všetko to začalo byť reálne až 3.9.2025, keď sme nevyspatí vystúpili ráno z autobusu v malom mestečku menom Ferrol.

Ak si myslíte, že to bola jednoduchá prechádzka ako zo železničnej stanice na Bulvár, tak sa mýlite. Aj keď boli niektoré dni ťažšie, bolo to najmä o plnení nášho spoločného cieľa, každý deň vstať z postele a pokračovať v našej ceste až do Santiago de Compostela, na známe námestie Plaza de Obradoiro.

113 kilometrov spomienok, smiechu, nových kamarátstiev, ale aj pľuzgierov a otlakov nás spájalo každým dňom viac a viac. Niektorí absolvovali viac “sesiones de médico” a niektorí šťastlivci ani jednu. Posledných pár kilometrov na náš “albergue” sa najčastejšie skloňovalo slovo “večera” spolu s otázkou – „Kto chystá večeru?”

Domov sme neprišli ťažší len kvôli naším suvenírom, ale aj vďaka naším naplnením dušiam a srdciam. Boľavým nohám, spáleným lícam ani rannej únave sme sa nevyhli, ale to k tomu patrí a týchto 5 dní nám pripomenulo, aké dôležité je vážiť si a mať radosť z maličkostí. Spolu sme sa vždy podržali, jeden druhému sme navzájom vytvárali úsmevy počas posledných kilometrov, požičiavali sme si fyziokrémy a keď už bolo veľmi ťažko, odrecitovali sme Marínu, Detvana, ba aj Mor-Ho!, čím sme spríjemnili čas aj okoloidúcim pútnikom.

Prvý pohľad na katedrálu v Santiagu sa nedá len tak na povel opísať – je to zmes emócií. Úchvatná, neskutočná a najmä zaslúžená.

Camino de Santiago má viacero typov, my sme zvolili variant Camino inglés, ale pri katedrále na námestí sa zišli ľudia z celého sveta. Milióny príbehov, dôvodov, pocitov. Rozdeľovali nás veky, národnosti, pohlavia, vierovyznania, životné cesty… no cesta ku katedrále nás spájala aj na míle ďaleko. Možnosti byť prítomní na svätej omši sme veľmi vďační, rovnako ako aj za videnie “botafumeira”.

Srdečne ďakujeme naším profesorom pani Furmanovej a pánovi Torresovi za ich organizáciu celého Camina, za to, že nám odovzdali nie len poznatky z ich ciest a za zoznámenie nás s Lolou a Andrésom, rodičmi pána Torresa (ktorí mali na dva dni 18 vnúčat – nás, no svoju rolu starých rodičov zvládli rovnako dobre, ako aj darovanie personalizovaných tričiek), ale aj za ich pomoc. Stále nám boli po boku, na šitíčko pani Furmanovej a rýchle tempo pána Torresa, ktorého zmysel s odstupom času chápeme lepšie, nikdy nezabudneme.

Odchádzame z tejto cesty späť na našu cestu životom, plní nádeje a presvedčenia, že možné je všetko a žiaden cieľ nie je nereálny, pokiaľ tomu hlboko vnútri veríme. ¡Buen camino aj vám do života!

Karolína Kuznicka, 3.G