KOŽAZ je len jeden

Dobre, zo začiatku by som chcela povedať, že preteky o to, kto si prvý hodí kufor do úložného priestoru autobusu, vybehne hore piatimi schodmi s výškou 25 centimetrov a chytí sedačku sebe a svojim šiestim kamarátom, vyvolajú v človeku také levely adrenalínu, ktoré by aj Bear Grylls označil za príliš silné. Keď sme teda na seba doštekali, kto kde bude sedieť, vyrazili sme do Terchovej. A hodiny našich troch dní KOŽAZ-u začali tikať. Tri dni. 28. – 30.5 2025.

Z celého srdca by som chcela poďakovať pánovi Zimovi, ktorý z našich svetoborných výkonov na telesnej výchove vyčítal, že všetci naozaj nie sme dostatočne zdatní na zvládnutie celej túry v Jánošíkových dierach, a tak nám dal možnosť priradiť sa či nepriradiť k skupine masochistov, ktorá plánuje trpieť. My leniví sme si dali polhodinovú prechádzku, najedli sa, vrátili sa späť k autobusu a, samozrejme, zase jedli.

Ďalšia vojna svetových veľmocí nastala, keď bol čas vyberať si chatky. Konečne sme sa rozbehli do izieb a mali pokoj. Vlastne sme žiadny pokoj nemali, lebo deň pokračoval rôznymi hrami – nosenie zraneného, vedenie slepého, hod lyžiarkou, streľba zo vzduchovky a luku a nakoniec prevliekanie povrazu popod oblečenie každého člena tímu. Nikdy som nebola viac vytočená z toho, že sme si všetci obliekli legíny. Mojou poslednou kvapkou bolo, keď som videla, že si chalanský tím vyzliekol tričká a ten povraz dostal cez celý rad za približne tri stotiny sekundy.

Večer sme zakončili opekačkou, kde si dovolím vzdať poctu našim jediným dvom nožom, z ktorých bol jeden tupší ako druhý, a štyrom špekačkám, ktoré popadali počas opekania do ohňa. Bolo by ich päť, ale nemenovaná osoba bola taká hladná, že namiesto desiatich minút čakania, kým sa nová opečie, radšej strčila ruku do ohňa a vytiahla z neho čierny ohorok mäsa.

Druhý deň sme začali vyhodnotením aktivít z predošlého dňa a prednáškou o raftovaní. Obliekli sme sa do plaviek a tie si hneď zakryli teplákmi a mikinami, lebo vonku bola taká zima, že mi slzy mrzli rovno na lícach ešte predtým, ako stihli kvapnúť na zem, keď som plakala kvôli mozog-paralyzujúcej teplote vody. Raftovanie prebehlo ako po masle. Teda vlastne iba v smere rieky. Proti prúdu všetci potili krv. Tí, ktorí pri pádlovaní nevypustili dušu, si dožičili špliechanie sa navzájom medzi raftami. Popri našom umelo vyvolanom tsunami si nikto nevšimol, že jeden člen posádky stratil okuliare. Nevšimol si to vlastne ani on sám. Keď sa prišlo na to, že okuliare sú cez palubu, kolektívne sme poskákali do vody a hľadali. Cez nulovú viditeľnosť vo vode sa ešte prenesiem, ale cítim potrebu sa posťažovať na hlinu, do ktorej sa nám zabárali chodidlá, kamkoľvek sme sa postavili. Boh nemal pri stvorení tejto ohavnosti absolútne žiadnu účasť. Samotná existencia tejto pasívne agresívnej brečky dokazuje, že je buď bezmocný zasiahnuť do vlastného vesmíru, alebo slepý voči hrôzam, ktoré sa dejú v jeho kráľovstve. Drvivá väčšina študentov sa vzdala, keď cítila, že im kvôli chladu vody čoskoro bude možné odlomiť nohy ako tyčinky. Okuliare sa, s Božou pomocou, našli.

Na večeru nám profesori navarili guláš. Už sme si mysleli, že sa nenajeme, lebo na večeru bol rad ako na banány, ale s hrdosťou oznamujem, že v osemstokilometrovom rade študentov neumrel od hladu ani jeden.

A je tu posledné ráno výletu. Namiesto plakania sa vrieskalo pri rieke, kde sa odohrávala súťaž v splavovaní. Po obede sme si uložili veci do autobusu, poslednýkrát vybehli hore tými piatimi schodmi a posadali si. Ešte si pamätám, ako som sa z okna pozerala na stromy popri ceste. Zvuk motora mi robil náhradu za vybité slúchadlá.

Síce máme ešte pred sebou mrte školských výletov, KOŽAZ je len jeden. Ďakujeme pani učiteľke Rubešovej, pani učiteľke Kutlíkovej a pánom učiteľom Zimovi a Berquinovi za tieto nezabudnuteľné tri dni. Ďakujeme za to, že ste sa s nami každý večer smiali. Za to, že ste dopĺňali tímy, ktoré nemali dostatočný počet členov. Za to, že ste nás nenechali utopiť sa, naučili nás strieľať z luku, výborne nám navarili a hlavne za to, že vám nepraskla cieva v hlave z osemdesiatich tínedžerov, ktorí sa od prírody nevedia vpratať do kože.

Kristína Kiklošová, 3.G