Cesta do srdca pútnikov (Camino 2018)

Dvadsať statočných sa vybralo na dobrodružnú cestu do pútnického mesta Santiago de Compostela.

Ako začať…? Za jedenásť dní sa udialo toho toľko, koľko sa neudialo ani za celé leto. Každý jeden tam šiel s iným zámerom, no nakoniec sme sa zhodli na jednom: najdôležitejšie je dôjsť, či už s nefungujúcimi kolenami, členkami, stŕpnutými rukami alebo otlakmi, natiahnutými šľachami, navretou žilou, svalovicou, ba dokonca aj s alergiou, ale nič sa nevyrovná sprche a trojchodovému obedu po vyhladovanom a upotenom dni.

Celou cestou nás sprevádzalo jediné slovné spojenie: ,,İBUEN CAMINO!“. Bolo našim pozdravom, komunikačnou frázou, ale aj rozlúčením.

Najmilovanejšie sa nám stali poobedia. Bol to čas oddychu, sprchy a šlofíka. Čas, ktorý sme mali iba pre seba. Čas, ktorý sme trávili ako správni Španieli pri tapas. No nesmieme zabudnúť ani na každodenné výlety do supermarketu a lekárne, ktoré sa zmenili v náš hodinový rituál, keďže po celom dni chodenia jeden kilometer vzdialený supermarket sa pre nás stal Mount Everestom. A napriek všetkému sme dokázali každé ráno vstať, ofačovať nohy a vyraziť na cestu.

Bolo nám povedané, že sa máme kochať okolím a užívať si každý moment, ale to jediné, na čo sme sa vo chvíľach totálneho vyčerpania zmohli, bola otázka: „Čo sme (si) to urobili?“, ale keď sme v diaľke zazreli vysmiatu pani profesorku, ako stojí a otáča sa na nás so slovami: „Nemusíte ísť rýchlo, stačí udržiavať tempo,“ tak sa nám hneď išlo lepšie. Jedno si teda musíme nechať, šesť hodinovú cestu za štyri nedá len tak hocikto.

Počas tohto nezabudnuteľného výletu sme sa taktiež naučili hrať tetris. A nie, nemyslíme tú hru na mobile, ale reálny tetris, a lá ako narvať všetky veci čo najlepšie do ruksaka tak, aby sa dal zavrieť. A že to boli ruksaky! Váha od päť do desať kíl nás sprevádzala a tlačila k zemi každým dňom stále viac a viac. No ten pocit, keď sme ich zhodili dole, sa dá opísať iba výkrikom: „SLOBODÁÁÁÁ!“

Po zaslúženom tiempo libre (voľnom čase) nás čakala večera. Prvé dni pripravená našimi  šéfkuchármi, p.p. Furmanovou a p.p. Torresom, no ku koncu sme večeru pripravovali aj my. Malá rada do budúcnosti: ani 48 vajec nie je dosť na prípravu praženice pre 12 ľudí.

Navečeraných nás už čakala operačná sála doktorky Furmanovej a dealera (liekov) Torresa, kde sa liečilo všetko od bolesti hlavy, hrdla, cez svalovicu, natiahnuté šľachy až po otlaky. Ordinačné hodiny sa občas pretiahli do neskorých večerných a bolo potrebné použiť aj čelovky, pri ktorých sa viac smialo ako operovalo. Biele svetlo znamená operácia a červené zas lieky.

Na záver vás chceme uistiť, že tento duchovno – športový zážitok nebol ani zďaleka taký hrozný ako ho opisujeme. Spomienky a fotky nám budú už navždy pripomínať momenty vyčerpania, úľavy, smiechu, ale aj plaču, pri ktorých sme stáli vždy pri sebe a dokázali sme sa navzájom podržať. A nezáleží na tom, či ste na začiatku stáda alebo na konci, vždy prídete do cieľa, iba trošku neskôr.

İBuen Camino!

Miroslava Kyšová, Adela Blahutová, Mária Holíncová, Natália Kováčová, 3.G

FOTOGALÉRIA (klikni)