Camino de Santiago 2019

Všetko to začalo v Žiline na vlakovej stanici, o štvrtej ráno. Neviem, či tam bolo viac únavy alebo nedočkavosti. Maminy každému nabalili jedlo, ktoré sa, ako inak, stihlo zjesť už cestou do Bratislavy. Ja osobne som sa ku skupine pripojila až na letisku. Vošla som cez hlavný vchod a usmiala sa na Alexisa, ktorý mi s úsmevom podával letenku. ”Soy primera?“ (,,Som prvá?”), spýtala som sa s nádejou, že som konečne prišla niekde na čas. “No, penúltima.“ (,,Nie, predposledná.”) Potešila som sa, že nie som posledná, a bežala som nájsť ostatných. Všetci v relaxačnej nálade čakali na odlet a rozprávali sa o doterajších zážitkoch z leta.

Nasledoval let. Bol celkom pokojný, až do okamihu turbulencií, vtedy si všetci pospomínali na svoje poistenie a netrpezlivo čakali na pristátie. V Madride sme po chvíľke blúdenia našli autobus, ktorý nás odviezol priamo do Salamanky.

Salamanka je krásne študentské mesto. Dominuje jej katedrála, nachádza sa tu aj univerzita, kde je nad vchodom vytesané dielo zobrazujúce známu žabu. Vraví sa, že kto ju nájde, zvládne všetky testy. Alexis nás okamžite vyviedol z omylu, že to vôbec neplatí a my musíme študovať. Naše ďalšie dni boli strávené potulovaním sa a hľadaním skrytých krás, talentov, atď. Napríklad: Alex nájde štvorlístok kedykoľvek a kdekoľvek. (Ale vážne, môžete ho kedykoľvek vyskúšať.)

Zo Salamanky sme odchádzali nočným autobusom do Orense, a tam to začalo. Spoločné homeless raňajky na stanici a vybrali sme sa zdolávať naše prvé kilometre. Prvý deň sme sa ponáhľali na albergue, len preto, aby sme mali kde spať. A nielenže sa nám ušlo miesto, ale v blízkosti sa nachádzal aj bazén ako bonus. Postupom dní začali pribúdať otlaky na nohách, bolesti svalov, ale aj úsmevy na tvárach s vedomím, že sme bližšie k cieľu. Najkrajšie boli spoločné chvíle, keď sme sa len tak rozprávali, čítali si knihu, jedli alebo objavovali okolie albergue. Smiali sme sa pri príprave večere, spievali si pesničku Te Quiero Fruta nahlas a na celý náš dom. Večer sme si počkali na masáž od Alexisa alebo Furmi. Na rade bol chirurgický zákrok liečenia otlakov a spokojne sme mohli ísť spať. Všetky radosti aj smiechy sme prežívali spolu, tešili sme sa z Táničkinych narodiek aj z tancujúcej Furmi na pesničku YMCA. Tieto obrazy nám ostanú vryté v pamäti už navždy. Avšak, najlepšie na tom všetkom bol príchod do Santiaga. Prvé námestie ktoré sme videli, nám v tej chvíli stačilo. Žiaľ, museli sme pokračovať až na hlavné Plaza de Obradorio. Náš príchod sprevádzali slávnostné výkriky a náš potlesk, ku ktorému sa pridali aj ostatní na námestí, ktorí nás vítali úsmevmi a blahoželali nám pohľadom. Santiago ako mesto bolo nádherné, patrí k nemu aj svätá omša, spoločné sprchy, v ktorých sme spievali, alebo sladké churros na raňajky. Na všetko, čo sa udialo a zostalo v našich spomienkach, by nestačil papier A1 popísaný 11 písmom. Dúfam, že sa v takomto zoskupení ešte stretneme a zaspomíname na týchto úžasných 12 dní, kde vznikli nielen nové známosti, ale aj priateľstvá.

Kristína Viatrová a Matej Nemčok, 4.G